Navigácia

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 31 1 2 3 4

Obsah

Z histórie obecnej ( mestskej) píly.

 

Píla na vodný pohon.

Bohatstvo ľubietovských lesov a veľký dopyt po rezive pre banské a hutnícke účely si vynútili zriadenie píly v Ľubietovej už v dávnej minulosti. Až do pol 19. Storočia bola hlavným zdrojom energie voda a tak aj predchodkyňu dnešnej píly až do roku 1880 poháňalo vodné koleso. Stála na tom istom mieste ako dnes. Náhon na vodné koleso je viditeľný doposiaľ. Na území mesta ju nebolo môžné umiestniť vzhľadom na veľké prevádzkové priestory a obidva potoky. Hutná aj Vôdka boli obsadené inými výrobňami, ktoré potrebovali na pohon vodu. Boli to hlavne mlyny a poniže mesta hámre. Vyše mesta boli tiež zápravy (pomenovanie zostalo dodnes), spád potoka na Brúsiku využívala brúsiareň (šlajfiareň). „Vodopád“ vo Vôdke je nie prírodným úkazom, ako sa mnohí domnievajú, ale umelým usmernením toku potoka za účelom získania vodnej energie.

Mestská píla sa v listinách spomína v súvislosti s požiarom 24.mája 1710 keď Martin Brzuľa a Maco Jamrich pílili v noci dosky a pre ich nepozornosť píla zhorela. Pílu mali postaviť znova, ale pre chudobu im zmiernili na 11 a 5 zl. pokuty.

Najbližšie  gátrové píly v 18. Storočí boli v Brezne a B.Bystrici. Je zaujímavé, že do Ľubietovej eše koncom 18. Storočia chodili rezať dosky aj Ľupčania. Až začiatkom 19. Storočia si pílu s vodným kolesom postavili v dolnej Driekyni. Napríklad v roku 1798 sa v zápisoch ľupčianskeho  magistrátu uvádza, že nájomca mlyna musí ísťdosky narezať do Ľubietovej.

Parná píla.

Po vynájdení parného stroja výrobné prevádzky začínajú postupne využívať tento druh energie. Parná píla bola v Ľubietovej postavená v roku 1880. Mala dva gátre, ktoré boli v prevádzke do roku 1925. V nasledujúcom roku obec zakúpila z breznianskych strojární nový parný stroj. Zároveň sa položili nové základy a zriadili dva nové rýchlobežné gátre. Neskôr bol zakúpený aj generátor a tak mal celý podnik vlastný elektrický prúd.

Ročná kapacita píly bola priemerne 13.000 m3 guľatiny a zamestnalo sa tu okolo 60 robotníkov z Ľubietovej a zo Strelník, spolu s lesnými robotníkmi vyše 100. Výroba bola na tú dobu vysoko mechanizovaná, k dispozícii bola vybavená mechanizačná dielňa. V období prosperity píly obec postavila aj strojnícky byt a firma, ktorá prenajímala –byt šoféra, garáž a robotnícky barák – ohrieváreň.

V časoch  hospodárskej krízy sa práce na píle dočasne zastavili. Výroba sa stala nerentabilnou ( cena dosák poklesla zo 100,- na 8.- K) a robotníkov prepustili. Ďalšie zastavenie si vynútila povodeň dňa 25. Mája 1937. Po veľkej prietrži mračien sa Hutná rozvodnila, zaliala takmer celý sklad píly a so sebou si odniesla okolo 200 m3 užitkového dreva.

Zánik obecnej píly.

Osud obecnej píly po februári 1948 je učebnicovým príkladom „znárodnenia“. O jej zániku zaznamenal kronikár Daniel Šišiak do obednej kroniky podrobne tieto skutočnosti:

„Začiatkom roku 1953 sa vedenie n.p. Smrečina(tomuto podniku bola píla posledne začlenená) obrátilo na osadenstvo píly s tým, že podnik je nerentabilný a je potrebné zrušiť ho. S tým návrhom robotníci zjavne nesúhlasili, hoci ich neustále presviedčali o správnosti tohto rozhodnutia. Na miestnom národnom výbore uskutočnila sa  spoločná schôdza zástupcov Smrečiny, závodného výboru tunajšej píly, dedinskej organizácie KSČ a zástupcu MNV, kde boli vysvetlené dôvody, pre ktoré sa plánuje píla zrušiť. Dňa 26. Februára 1953 podáva Smrečina tunajšiemu MNV návrh na likvidáciu píly písomne, voči čomu zaujali členovia rady zamietavé stanovisko a k zrušeniu píly ani nikdy svoj súhlas nedali.

Dňa 31. Marca 1953 uskutočnila sa likvidácia piliarskeho závodu v Ľubietovej, ku ktorému prestal mať závod výrobný plán. Práce, ktoré sa prevádzali po tomto termíne, konali sa už len v rámci likvidácie tohto závodu.

Keď členovia MBV videli tú skutočnosť, že sa prevádza likvidácia píly i bez ich súhlasu, keď bolo zistené, že Smrečina premiestňuje zamestnancov, odmontúva niektoré stroje, obrátil sa tunajší  MNV na Okresný a Krajský národný výbor v B. Bystrici a žiadal ho o zriadenie iného drevárskeho podniku. V septembri žiadajú o pomoc pri zriaďovaní nejakého drevospracujúceho podniku i  Ministerstvo lesov a drevárskeho priemysle, ale tieto kroky neviedli k cieľu.

Podľa pôvodného dohovoru išlo len o zastavenie výroby, zatiaľ čo zariadenie píly malo zostať nedotknuté. Na vzdor tomu dostal dňa 14.9.1954 MNV v Ľubietovej od Krajského národného výboru prípis nasledujúceho obsahu:

„Odbor priemyslu rady Krajského národného výboru na základe uznesenia strany a vlády o mobilizácii a využití všetkých energetických zdrojov po dohode s Povereníctvom lesov a drevárskeho priemyslu ako i so zástupcami n.p. Smrečina v „Banskej Bystrici, dal súhlas k presunu parnej lokomobily z prevádzky zastavenej píly v Ľubietovej na závod do Bardejova. Lokomobila je majetkom podstate n.p. Smrečina a hoci je schopná prevádzky, nie je riadne využitá, preto je potrebné ju presunúť, aby slúžila svojmu účelu. Odbor priemyslu rady Krajského národného výboru Vás žiada, aby ste nekládli prekážky zo strany MNV, lebo by to malo za následok porušenie uznesenia strany a vlády“(to už sa dvíha výhražný prst).

Medzitým sa demontuje nielen lokomobila, ale i gátre a odnáša sa Ďalšie zariadenie, čo sa našich občanov veľmi nepríjemne dotýka. Takto ostali na mieste, ktoré ešte nedávno žilo čulým životom, len prázdne haly. Hlas sirény, ktorá oznamovala začiatok a koniec zmeny umĺkol. Veselé bafkanie píly utíchlo. Robotníci boli začlenení do práce na píle v Banskej Bystrici a v Slovenskej Ľupči a Ondreji.

Aká je príčina, že tento pomerne rozsiahly podnik zanikol? Tunajšia píla mala kapacitu 13.000 m3 ročne, čo bolo úmerné rozsahu lesného hospodárstva obce. Po zmene lesného majetku bola časť hôr začlenená okolitým lesným závodom – v Ondreji, Hronci, Slovenskej Ľupči a Ponikách. Takto potom gravitovalo k tunajšej píle len 7 – 8 tisíc m3 dreviny a zbytok sa musel dovážať z Horehronia, aby výroba neustála. Hoci boli okolité píly ďaleko horšie, uchovali si svoju existenciu i naďalej. Povráva sa, že značnú úlohu v tomto zohral bývalý majiteľ píly v Ondreji Štrenicer, ktorý sa usiloval o zrušenie tunajšej píly. Ďalším dôvodom bola výstavba nového moderného drevokombinátu v B.Bystrici s vysokou rentabilitou, v dôsledku čoho bolo plánované malé píly zrušiť. Zánik píly sme veľmi nepríjemne pociťovali. Odpadla možnosť rezania dreva pre občanov, stratili sme zdroj reziva a výhodný zdroj zamestnania“.

V každom prípade klobúk dole pred vtedajšími funkcionármi obce, ktorí so zanietením pílu bránili a nikdy nedali súhlas na jej lividáciu. V tých časoch oponovať nariadeniu zhora alebo uznesenia strany a vlády bolo ale už nielen zbytočné, ale navyše aj nebezpečné. Ich počínanie sa totiž ľahko dalo vysvetliť napr. triednym nepriateľstvom alebo obhajobou buržoáznych záujmov a za to hrozili tvrdé postihy. A nakoniec, ako napísal kronikár, vládnym a straníckym orgánom súhlas obce vôbec nechýbal a tak sa píla na štyri desaťročia odmlčala. Ďalšiu kapitolu  svoje histórie začala písať až v roku 1994.

Mgr. Ľubor Šišiak, rok 2004